 |
 |
| Slovenská
františkánska rodina v Ríme. Koleda r. 1941 dolný rad druhý zprava |
 |
| r. 1944 prvý zprava |
P. Fidél Ambróz Jurčovič, OFM
(*17.07.1916 Vištuk - +21.01.2004 Trnava) – dlhoročný provinciál, ThDr, kazateľ, spisovateľ.
Narodil sa 17. júla 1916 ako šieste dieťa v
maloroľníckej rodine. Pokrstený bol 19. júla.
Päť tried ľudovej školy vychodil vo Vištuku. Roku 1927 začal študovať
na gymnáziu v
Trnave. Tam sa dostal do prvého kontaktu s františkánmi, ako sám
spomína: „V treťom ročníku nás začal vyučovať náboženstvo františkán P.
Létus Danišovič. Pod jeho vplyvom som do štvrtej triedy prestúpil do
nového františkánskeho gymnázia v Malackách.“ Nastúpil v školskom roku
1930/31 do 4. ročníka. Koncom školského roku 1931/32 sa prihlásil do
františkánskeho rádu. 24. augusta 1931 začal v Trnave noviciát a prijal
rehoľné meno Fidél. Prvé rehoľné sľuby zložil 25. augusta 1932. Po
noviciáte pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Malackách, kde
zmaturoval s vyznamenaním dňa 15. júna 1936.
V septembri roku 1936 začal filozoficko – teologické štúdium v
Salzburgu, ale v novembri prešiel na teologickú fakultu v Bratislave,
ktorá vtedy začala svoju existenciu.
Po troch rokoch štúdia bol spolu s ďalšími tromi
bratmi poslaný na pápežskú univerzitu Antonianum do Ríma. Svoje rehoľné
zasvätenie spečatil večnými sľubmi 29. júna 1938 v Bratislave. V Ríme,
v kostole svätej Agnesy 21. januára 1940 bol vysvätený na diakona
rímskym pomocným biskupom Msgr. Fragilom. Od toho istého biskupa prijal
23. marca 1940 na Bielu sobotu v Lateránskej bazilike kňazskú
vysviacku. Slávnostné primície mal vo Vištuku 23. júna 1940. Potom
pokračoval v teologických štúdiách v Ríme so zameraním na Sväté Písmo.
Obhajobou doktorskej dizertácie
ukončil rímske štúdia 2. marca 1943.
Pokračovanie v biblických štúdiách v Jeruzaleme mu
znemožnila II. svetová vojna. 4. marca 1943 sa vrátil na
Slovensko a jeho prvým pôsobiskom sa stala Žilina, kde prednášal
liturgiku a biblikum na Teologickom františkánskom učilišti. To trvalo
až do likvidácie kláštorov r.1950. Už roku 1947 začalo masové
zatváranie, do ktorého sa dostali aj prví františkáni. P. Fidél
Jurčovič zostal
vo vyšetrovacej väzbe 24 mesiacov. Páter Fidél na to takto spomína: „Zo
Žiliny nás 17. septembra 1947 previezli do cely predbežného zadržania
„U dvoch levov“ v Bratislave. Boli tam veľmi zlé podmienky, jeden
mesiac sme siedmi bývali na jednej cele, s jedinou posteľou. Po mesiaci
ma preložili na Krajský súd, kde sme boli na cele dvaja a mali sme
dovolené aj návštevy." Vyšetrovacia väzba sa skončila 21. januára 1948
prepustením bez súdu. Súd sa konal až v roku 1950.
15. februára 1950 po nostrifikácii rímskeho
licenciátu bol promovaný za doktora teológie na bratislavskej fakulte.
Okrem toho, že dokončil teologickú časť doktorantského štúdia
sa začala nová etapa jeho života. Dostal predvolanie na súd, konaný 5.
marca 1950 ohľadom prípadu z roku 1947. Toto súdne pojednávanie
podstatne ovplyvnilo jeho nasledujúci život. 10. marca bol vynesený
rozsudok, v ktorom bol odsúdený „za úklady proti republike” na dva roky
väzenia a 20.000,- Kčs pokuty. Na odvolacom konaní Najvyšší súd v Prahe
mu pridal ešte jeden rok väzenia. O tomto období svojho života podáva
P. Fidél svedectvo: „Prvým miestom na obdobie dvoch mesiacov sa pre mňa
stala väznica v Leopoldove. Na cele nás spolu bývalo 30 chlapov. Mohli
sme sa modliť, každú druhú nedeľu ísť do väzenského kostolíka na sväté
omše, ktoré tam zhodou okolností chodievali slúžiť práve františkáni z
Hlohovca. Zaradený som bol do pracovnej čaty vo veľkej stolárskej
dielni, kde som sa mnohému podučil po boku skúseného civilného majstra.
Ráno 14. apríla 1950 dozorcovia vybrali 100 chlapov, medzi nimi aj mňa.
Vyfasovali sme civilné šaty, korporatívne sme nastúpili do vlaku spolu
s civilnými zamestnancami odchádzajúcimi z nočnej smeny smerom na
Prievidzu. Ľudia z civilu vraveli, že v Hlohovci sa s kláštorom čosi
stalo. Podobne pristúpivší v Lužiankach vraveli o nitrianskom
františkánskom kláštore. Keď stál vlak v Prievidzi, cez okno vagóna som
pozdravil známu zo Žiliny a dal som pozdraviť spolubratov v tomto
meste. Jej slová však zneli, že v Žiline už nemá koho pozdraviť...Od
15. apríla bola mojím domovom Handlová, so svojimi hnedouhoľnými
baňami. Dolovanie bolo veľmi nebezpečné. Často sa chodby zavaľovali,
dochádzalo k požiarom, fárali sme na vozíkoch, čo bolo nebezpečnejšie
ako výťah v Jáchymove. Často tam pochovávali zavalených baníkov.“
V júli 1951 bol preložený do Jáchymova. P. Fidél o
tom svedčí: „Okolo obeda sme boli v Žiline, popoludní v Čadci, v noci
už väzni robili paniku, že nás vezú do NDR na vojenské zákopové práce.
No nebolo to tak, ráno okolo 4. hod. vlak zastavil v Jáchymove.
Nákladnými autami nás dopravili na centrálne miesto, kde sme boli
rozdelení do skupín (30 menších táborov). Ja som bol v lágri Prokop, v
ktorom bolo zaradených 2.600 väzňov.
Ubytovali nás v drevených barakoch. V jednej izbe bolo po dvadsať
politických, hospodárskych, mravnostných a iných delikventov. Všetci
mali väčšiu cenu ako politickí, lebo my sme škodili republike. V bani
sa denne fáralo na tri zmeny. Dolovali sa väčšinou kamene, niekedy sme
natrafili na rudu. Keď nebola pracovná zmena, neznamená, že bolo voľno,
vyťaženým kameňom väzni dláždili láger, upratovalo sa, alebo prekladali
kopy vyťaženého kameňa. Dozorcovia dávali pozor, aby sa nenosili
neprimerane malé kamene, za to bol pobyt osamote v murovanom baraku –
Karceri. V lágri boli neznesiteľné nekonečné nástupy, pri ktorých sme
sa museli vždy odratávať. Odkedy sme vstali, štyri krát sme sa
odratávali, až tak sme sa dostali do šachty. Na každú smenu pritom
nastupovalo 700 väzňov. Pamätným bol priestupný deň 29. februára 1952,
bol mráz a do obeda sme sa nemohli odčítať, vždy niekto chýbal...Čo sa
týkalo stravy, ráno bola čierna káva s kúskom chleba. Obed nejaké
varené jedlo, raz za mesiac citrón, na jeseň hrozno. Šesť hodín sa
pracovalo, dve hodiny trvala výmena pracovníkov. Dva krát sme utekali z
bane, lebo horela. Podľa potreby po šichte, okrem dláždenia chodníkov
bol Ables, kedy sa opravovali zavalené chodby.
2. novembra 1952 mal byť koniec môjho jáchymovského trestu. Doobeda
kontrolovali identitu všetkých, čo mali odísť, okrem mňa. Všetkých
prepustili o 10. hodine, no ja som o 16. hodine pod policajným dozorom
cestoval vlakom do koncentračného kláštora v Oseku u Duchcova. Tu som
pracoval v záhrade, v okolitých fabrikách a na likvidácii starých
nemeckých domov v dedinách.
Poslednou mojou zastávkou boli od apríla 1953 Králiky v Orlických
horách. Štyri mesiace sme tu spolu s ďalšími odsúdenými vyklčovali
hranicu (20 metrový pás) s Poľskom a budovali kravín. Definitívny
odchod domov nadišiel 21. januára 1955.“
P. Fidél sa vrátil z posledného väzenia 21. januára
1955. Ďalej sa musel zariadiť, ako okolnosti dovoľovali. Mesiac zostal
doma pri rodičoch, začiatkom marca sa zamestnal v Laboratórnych
potrebách ako expedient tovaru. V roku 1958 prišla politická previerka,
a po nej P. Fidéla prepustili, lebo nebol hoden administratívnej práce.
Od roku 1958 do roku 1965 robil vinárskeho pivničného robotníka vo
Vinárskych závodoch v Bratislave. Cítil sa tam dobre, aj keď pracoval v
studenej pivnici a dostal tam reumu. Zarábal 1.000,- Kčs na mesiac.
Riaditeľ Kukoreli (bývalý partizán) si všimol, že má titul a zvýšil mu
plat o 200,- Kčs.
Ďalej sa zamestnal na Vysokej škole ekonomickej (1965 - 1970). Najprv
ako skladník v tlačiarni cca jeden rok, po smrti kolegu Ďurkoviča ako
nákupca a dokumentarista. Ženy mi pomáhali tajne cyklostylovať
náboženské knihy.
Od 5. januára 1968 sa generálnym tajomníkom KSČ stal
Alexander Dubček. S ním sa začala tzv. „pražská jar“, reformné snahy o
„socializmus s Ľudskou tvárou“. Atmosféra v spoločnosti sa trochu
uvoľnila. Prebudila odôvodnené nádeje aj na obnovu náboženského života
v našej vlasti. Čoskoro dostali aj konkrétnu podobu. Svojich práv sa
dožadovali aj rehole. Vďaka iniciatíve českého františkána P. Jána
Baptistu Bártu sa 7. apríla 1968 zišla konferencia predstavených
rehoľných spoločností ČSSR, ktorá si zvolila 16 členný výbor a
sekretariát. Z poverenia definítorov P. Bernarda Szilágyiho a P. Pia
Čapkoviča sa za slovenskú františkánsku provinciu na tomto stretnutí
ako delegát zúčastnil P. Fidél, ktorý potom s Benignusom Izákom
spolupracoval s týmto ústredím.
Sekretariát rehoľných spoločností so sídlom v Slatiňanoch, ako orgán
pre styk so štátnou mocou zaslal 23. mája 1968 a 16. augusta 1968
žiadosti na Generálnu prokuratúru, aby rozhodla o nezákonnosti zásahu
proti reholiam v roku 1950. Jediný konkrétny výsledok prinieslo
rozhodnutie Predsedníctva ÚV KSČ zo 16. júna 1968, ktoré umožnilo
pôsobiť rehoľníkom na farách v počte 1 – 4 osoby. Biskupské úrady sa
potom usilovali obsadzovať bývalé rehoľné kostoly rehoľnými kňazmi.
Išlo nepochybne o kompromis, ktorý sa aj tak dôsledne
nerealizoval.
 |
| P. Fidél
Jurčovič s P. Rudolfom Dilongom v Pittsburghu r. 1968 |
Po uvoľnení ciest do zahraničia P. Fidél Jurčovič mohol odísť na
trojmesačnú bratskú návštevu do USA (od 13. mája do 11. augusta 1968).
V čase návštevy P. Fidéla bol predstaveným P. Teodorik Zúbek, jeden z
tých, ktorým sa podarilo po likvidácii kláštorov emigrovať. V
centrálnom dome v Pittsburghu žil aj náš uznávaný básnik P. Rudolf
Dilong, ktorý tam prišiel z Argentíny roku 1965 a s ktorým sa P. Fidél
osobne stretol. V kláštore Easton sa slovenská omša slúžila raz do roka
na Porciunkulu 2. augusta. Toho roku ju celebroval a kázal P. Fidél.
Podobne to bolo vo Valparaise na Sedembolestnú Pannu Máriu. Iba v
Cliftone sa pri sv. omši každý deň spievali slovenské omšové piesne.
Návšteva v Amerike bola osožná pre poznanie situácie a utuženie
vzájomných bratských kontaktov. Kustódia podľa svojich možností ochotne
pomáhala materskej provincii na Slovensku.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 armády piatich
štátov Varšavskej zmluvy s veľkou ozbrojenou mocou prekročili hranice
ČSSR a okupovali celú republiku. Alexander Dubček a ostatní poprední
predstavitelia KSČ boli zatknutí a odvlečení najprv na Ukrajinu a
neskôr do Moskvy. Napriek tomuto brutálnemu zákroku snahy o obnovu
rehoľného života pokračovali ďalej. Dotazníkovou akciou sa zistilo, že
prevažná väčšina bratov je ochotná nastúpiť späť do kláštorných
komunít, akonáhle to bude možné. Provincia mala vtedy ešte 120 členov,
z toho 50 pátrov v pastorácii, 17 pátrov v civilnom zamestnaní, 14
pátrov na odpočinku, 23 klerikov a laikov v civilnom zamestnaní a 16 na
odpočinku. Zo strany štátnej vrchnosti bolo povedané, že sa môžu
utvárať malé komunity do počtu 5. členov. To sa predbežne podarilo iba
v Trnave. P. Fidél a P. Benignus priebežne informovali bratov o
všetkých aktualitách a novinkách v procese rehoľnej obnovy.
Zatiaľ sa ešte dalo cestovať do Ríma a tak to P.
Fidél využil. Generálnemu ministrovi P. Konštantínovi Koserovi odovzdal
obsiahlu písomnú správu o stave Provincie a informoval ho o živote
bratov. Dňa 20. februára 1969 rozhodnutím celého generálneho
definitória bol P. Fidél Jurčovič vymenovaný za provinciálneho ministra
Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa na Slovensku a dostal mimoriadne
fakulty na čas neslobody. Vymenované bolo aj nové definitórium: P.
Benignus Izák, vikár; P. Bernard Szilágyi, P. Vavrinec Fűredi, P.
Viktorín Novajovský a P. Pius Čapkovič, definítori. Provincia dostala
svoju riadnu vrchnosť, ktorá však začínala svoju činnosť za
mimoriadnych okolností.
V septembri boli cyrilometodské slávnosti v Ríme, na
ktorých sa zúčastnilo aj veľa františkánov zo Slovenska. Na audiencii u
generálneho ministra P. Kosera sa na čele s provinciálom P. Fidélom
zúčastnilo 13 bratov a vypočulo si vzácne slová povzbudenia k vernosti
svätému povolaniu aj za daných ťažkých okolností. Po návrate z Ríma sa
situácia vzhľadom na nádejnú obnovu rehoľného života náhle menila k
horšiemu. Nebolo už možné cestovať na západ do krajín slobodného sveta.
To znemožnilo naše kontakty s generálnou kúriou. Na generálne kapituly
na základe poverenia provinciála P. Fidéla Jurčoviča mohol ako
plnoprávny zástupca chodiť kustos našej Kustódie v USA. Odvolaná bola
aj možnosť vytvárať malé komunity o piatich členoch. Zoskupenie bratov
v Trnave a Hlohovci bolo rozbité. Podozrivé a nebezpečné bolo už aj
stretnutie dvoch bratov. Znova nastalo policajné sledovanie bratov a
opakované výsluchy zo strany Štátnej bezpečnosti.
V máji 1970 dal P. Fidél výpoveď na Vysokej škole
ekonomickej, lebo robil sám na úseku, kde predtým pracovali traja. V
poslednom civilnom zamestnaní bol skladovým účtovníkom v
Kovospracujúcom podniku v Bratislave (1975 - 1976). 17.júla 1976 ako 60
– ročný išiel do dôchodku.
Čo sa týka jeho pastoračnej činnosti, uvediem slová
P. Fidéla: „Po návrate z väzby som desať rokov vôbec nemohol slúžiť
verejne svätú omšu. Tajne som slúžil v Dóme Sv. Martina v Bratislave, v
bočnej kaplnke pri sakristii. Od roku 1968 som dostal štátny súhlas a
slúžil som každý deň ráno o 6. hodine vo Františkánskom kostole v
Bratislave, až mi bez zvláštnej príčiny súhlas odobrali. Po dvoch
rokoch mi ho na žiadosť dómskeho farára znovu dali s tým, že nesmiem
slúžiť vo františkánskom kostole. Slúžieval som teda vo všetkých iných
kostoloch farnosti. Medzi iným som bol výpomocným duchovným v Karlovej
Vsi, tam som stratil štátny súhlas, lebo sme v lete roku 1983 bez
súhlasu úradov opravili kostol. Po jednom roku mi ho pre nedostatok
kňazov vrátili a slúžieval som v Karlovej Vsi až do 1. januára
1990.“
Za istý prelom možno označiť púť na Velehrade pri
príležitosti 1.100 výročia smrti sv. Metoda 7. júla 1985. Bola prvým
otvoreným masovým verejným protestom proti náboženskej politike režimu
po roku 1949. Na púti sa prvýkrát objavili verejne v habitoch
františkáni, čím fakticky legalizovali svoju činnosť. Nastúpený proces
sa už nedal zastaviť. Dalo sa ľahšie cestovať do slobodnej Európy. Tak
aj provinciál P. Fidél Jurčovič sa na jeseň 1989 dostal bez problému do
Talianska. Na generálnej kúrii mohol referovať o stave Provincie
Najsvätejšieho Spasiteľa. Generálny minister P. John Vaughn na
generálnom definitóriu dňa 26. septembra 1989 vymenoval P. Fidéla
Jurčoviča za provinciálneho ministra Salvatoriánskej provincie ešte na
ďalšie tri roky. Bolo vymenované aj nové definitórium Provincie: P.
Lukáš Vrábel', vikár; P. Ambróz Bajcsy, P. Krescenc Dubovský, P. Amand
Macko, P. Peter Baptista Pružina, definítori.
Po 17. novembri 1989 po dňoch radostnej eufórie z
víťazstva nad tyraniou nastali dni všednej a zodpovednej práce pri
obnove života na každej úrovni. Za zložitej politickej situácie musela
Cirkev a rehole začať dielo obnovy. Františkáni na Slovensku s malým
počtom bratov museli takmer od nuly formovať novú tvár provincie.
Totalitu prežilo celkom 41 členov spred roka 1950, 31 kňazov a desať
bratov laikov.
Dňa 22. marca 1990 navštívil slovenskú provinciu
generálny minister John Vaughn. Na druhý deň celebroval slávnostnú sv.
omšu v bratislavskom kostole Zvestovania Pána. Spolu s ním celebroval
P. Fidél, ktorý v ten deň mal 50. výročie kňazstva.
Význačnou celorádovou udalosťou roka 1991 bola
generálna kapitula. Konala sa v máji v San Diegu v Kalifornii. Po vyše
50. rokoch sa mohol na nej zúčastniť aj reprezentant
slovenskej provincie P. Fidél. Bol najstarším zo 144 voliteľov (75
-ročný) a najdlhšie v úrade provinciála (22 rokov). Za generálneho
ministra bol zvolený P. Hermann Schalück zo saxonskej provincie (nar.
8. mája 1939). P. Fidél využil pobyt v Amerike na bratskú návštevu
Viceprovincie Najsv. Spasiteľa.
 |
| Návšteva
Generálneho ministra P. Hermana v Trstenej v r. 1993 |
Pod heslom „Spolu s Františkom za novú Európu“ sa v
belgickom Vaalbecku konalo v dňoch 6. až 10. októbra stretnutie
františkánskych provinciálnych ministrov Európy. Zúčastnilo sa ho 56
provinciálov zo 17 štátov Európy. Za slovenskú provinciu sa na nej
zúčastnil provinciál P. Fidél. V podstate išlo o to, ukázať, čo môžu
dnes františkáni ponúknuť Európe. Františkove ideály bratstva, pokoja a
lásky sú stále aktuálne.
Prvá provinciálna kapitula po páde komunizmu bola v októbri 1992.
Tu bol P. Fidél menovaný za definítora. V dňoch 8. až 12. mája 1995 bol na
druhej provinciálnej kapitule zvolený do funkcie definítora. Od roku 1992 bol
výpomocným duchovným v Bratislave. Od roku 1993 v noviciátnom dome v Trnave okrem pastorácie učil
novicov.
Veľkosť P. Fidéla spočíva v jeho prístupe ku všetkým
dejinným skutočnostiam ktoré ho postretli. Totiž, márne by sme v jeho
spisoch, či zápiskoch hľadali nadávky, nespokojnosť či neodpustenie,
prijímal všetko čo život priniesol. Tešil sa z každodenných maličkostí,
bol vždy hladný po poznaní, kde mohol tam sa učil novým veciam a bol
ľudomilom. Vedel sa prihovoriť rovnako k mládeži, ako aj k starej
mamke. Mal rád svoju domovinu a pestoval slovenčinu. Jeho teologické
štúdia, prehlbovanie viery a všeobecný rozhľad z neho spravili pevného,
múdreho človeka, kresťana a kňaza – františkána. Bol verný svojmu
povolaniu aj v najťažších chvíľach svojho života. Ťažko by P. Fidél, a
ľudia s podobnými osudmi, mohli kdesi na začiatku prenasledovania a
útrap dúfať, že komunizmus niekedy zoslabne, ba že sa zrúti, keby
nemali vieru. Vieru, cez ktorú sa pozeráme na minulosť, ktorá nám
pomáha žiť statočne prítomnú chvíľu, a s ktorou kráčame s jasnou túžbou
po spáse do budúcnosti.
V životnej odysey P. Fidéla Ambróza Jurčoviča sme
mali možnosť zaregistrovať, že viackrát sa 21. januára udiali dôležité
udalosti. V roku 1940 prijal diakonské svätenie, 1955 bol prepustený po
piatich rokoch z väzenia na slobodu, a 21. januára v roku 2004 nás
predišiel do večnosti. Stalo sa tak na sviatok svätej Agnesy, ktorú si
veľmi uctieval. Je pochovaný na cintoríne vo Vištuku.
Testament P. Fidéla:
Pokoj a Dobro všetkým, čo toto budú čítať!
V mene Najsvätejšej trojice, Otca i Syna i Ducha Svätého.
Ja, Ambróz Jurčovič, narodený 17. júla 1916 vo
Vištuku, inak brat Fidél z rádu Bratov Menších, vedomý si
pominuteľnosti života a neistoty poslednej hodinky, vlastnoručne píšem
túto svoju poslednú vôľu.
Dušu svoju zverujem a odovzdávam Bohu s prosbou, aby
jej bol milosrdným Sudcom a spojil ju raz pri slávnom vzkriesení s
telom, ktoré teraz porušiteľné vracia sa do zeme, z ktorej bolo vzaté.
Vyznávam ešte raz svätú, apoštolskú, katolícku
vieru. Verím v Boha, jedného v troch osobách, ktorý je večne
pravdomluvný. Dúfam v Boha, lebo je nekonečne verný a milosrdný.
Milujem ho, lebo je nekonečne dobrý a milovania hodný. Ľutujem všetky
hriechy života svojho, vyznávam, že som zhrešil myšlienkami, slovami,
skutkami a opustením dobrého. Odprosujem láskavého Boha i všetkých
bratov za všetko, čím som sa proti ním previnil. I ja všetkým odpúšťam.
Bol som sluhom neužitočným, hoci Boh azda sem-tam i cezo mňa niečo
dobré vykonal. Hriechy boli moje, dobro bolo Božie.
Vďačne prijímam z ruky Božej akýkoľvek spôsob smrti
so všetkými jeho úzkosťami, trestami a bolesťami a prosím, aby ich
prijal ako záslužnú pokutu za hriechy. V hodine smrti sa odporúčam do
ochrany preblahoslavenej Panny Márie, Matky Božej, svätého Jozefa,
svätého Otca Františka a všetkých svätých.
Posledný raz pozdravujem všetkých svojich milých,
príbuzných, priateľov, známych a zvlášť rehoľných spolubratov. Všetkých
odporúčam do milosti Božej a prosím, aby vytrvali v láske a vernosti
Bohu.
Nezabúdajte na mňa v modlitbách. Pokoj Vám a pokoj duši mojej!
brat Fidél, OFM
|
Obrazky z pohrebu |
 |
 |
 |
 |
Pohrebnú
svätú omšu, ktorá sa konala v pondelok 26. januára v našom trnavskom
kostole sv. Jakuba, celebroval otec arcibiskup Ján Sokol, spolu s
ostatnými našimi bratmi, trnavským dekanom a niektorými ďalšími
diecéznymi kňazmi. Zhromaždili sa viacerí naši bratia
aj zo Svätováclavskej Provincie ako aj príbuzní a ostatní veriaci.
Provinciál P. Štefan Bankovič, pri pohrebnej svätej omši, ktorá sa
konala v Trnave, okrem iného
povedal: „V noviciáte Ambróz Jurčovič prijal rehoľné meno Fidél. Meno
Fidél znamená verný. Vernosť sa často objavuje v Písme svätom ako Boží
atribút. Boh je verný zachovávateľ svojej zmluvy na rozdiel od
neverného ľudu. Jeho prísľuby sa vyplnia a jeho slová sa nepominú.
Rehoľné meno Fidél – Verný sprevádzalo jeho rehoľnú cestu, no bolo
zároveň jej programom, ostať vždy Bohu verný...... vo Večnom meste, v
centre kresťanstva prijal milosť Kristovho kňazstva 23. marca 1940 v
bazilike sv. Jána v Lateráne: Tu es sacerdos in aeternum, zaznelo nad
mladým 24 ročným františkánom. Bola to Biela sobota. Po návrate z Ríma
v roku 1943 pôsobil ako lektor na Františkánskom bohosloveckom učilišti
v Žiline, kde prednášal Biblikum a Liturgiku ... a v roku 1950 získal
doktorát teológie v Bratislave; avšak
5. marca 1950 bol Štátnym súdom v Bratislave odsúdený na 3 roky
väzenia. Výkon trestu prebiehal prácou v baniach, najprv v Handlovej,
potom v Jáchymove. Po uplynutí trestu bol ešte v sústreďovacích
kláštoroch a v roku 1955 prepustený na slobodu, kde ale nemohol pôsobiť
ako rehoľník a kňaz ... i v tejto situácii zostáva verný Najvyššiemu a
Večnému kňazovi a hoci pracuje v civilnom zamestnaní, vždy dbá na
slúženie svätej omše, z ktorej čerpá duchovnú silu a plní si aj ostatné
rehoľné povinnosti ... v 68. roku sa dostal do pastorácie a mohol
slúžievať vo františkánskom kostole v Bratislave ranné sv. omše o 6,00
hod. a potom išiel do zamestnania. V roku 1978 mu zobrali (aj toto
dovolenie ) ... a o 2 roky ho dostáva späť ... Slúžil v Bratislave –
Karlovej Vsi až do r. 1990.
V roku 1969 bol P. Fidél v Ríme zvolený za
provinciála a keďže tu boli ťažké podmienky, tak bol v tomto úrade až
do r. 1992, kedy sa konala naša prvá kapitula po páde totalitného
systému. Čiže 23 rokov bol v úrade provinciála našej františkánskej
Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa a v roku 1991 sa zúčastnil
Generálnej kapituly v San Diegu v Kalifornii. Po zložení úradu
provinciála bol ešte 3 roky definítorom. Posledné roky prežil v Trnave.
Venoval sa pastoračnej službe v tomto kostole a taktiež vyučoval
novicov dejiny rádu a dejiny provincie.
S jeho osobou je spojená ťažká perióda rehoľného
života v Provincii Najsvätejšieho Spasiteľa. Aj keď nedokázal rozvinúť
podzemné štruktúry pre výchovu a vzdelanie dorastu, ako to mali iné
rehole, predsa bol spojovacím článkom rozptýlených rehoľníkov, ktorí sa
zo strachu už prestali stretávať. On sám ich navštevoval, aby zachoval
puto duchovnej rodiny a spolupatričnosti. Napriek krivdám, ktoré sám na
sebe zažil, keď bol nespravodlivo odsúdený ... trpezlivo to znášal a
nikdy neprejavoval zlosť alebo hnev. Na každú svätú omšu sa dôkladne
pripravoval, aby veriacim poskytol dobrý duchovný pokrm. Božím slovom a
cirkevným učením osvetľoval cestu ich života, lebo Božie slovo je
svetlo. V spovednici vyslobodzoval tých, ktorí sa zamotali do tŕnia
hriechov a udeľoval rozhrešenie na oslobodenie. Taktiež dbal na kultúru
prejavu, na správnosť (spisovnej) slovenčiny a výslovnosti. V starobe
napísal niekoľko kníh. Ako správny syn sv. Františka miloval prírodu.
Vedel vnímať jej krásu, vedel ju obdivovať ... Často chodil na túry.
Miloval Slovensko, jeho kultúru a duchovné bohatstvo, ktorým je aj
folklór. Poznal veľmi veľa ľudových piesni, v ktorých je prítomná duša
nášho národa...
... Pán Ježiš nás pozval k účasti na svojich
tajomstvách, na udalostiach svojho svätého života; nielen na svojom
narodení, detstve a vzmáhaní sa, nielen na konaní dobrých skutkov, ale
taktiež aj k účasti na jeho smrti a zmŕtvychvstaní. A jeho smrť je
paschou, transitom ... v tomto svetle paschy už chápeme, že František
víta smrť. Víta vlastne naplnenie času, víta večnosť, víta byť s
Kristom...
... a tak ako volá slnko bratom, vodu sestrou, tak
aj smrť oslovuje nežne sestra. (Ako) slnko aj voda a tak aj smrť je
služobnicou Najvyššieho. A On ju posiela, aby ho preniesla. Aby
vykonala transitus. Aby nastalo už konečne naplno: „byť s Kristom“; byť
s tým Kristom, ktorý umrel, ktorý vstal z mŕtvych, ktorý sedí po
Otcovej pravici ... Každá smrť v kresťanskom spoločenstve má byť pre
nás mementom – túžim byť s Kristom ... túžim po Kristovi ... hľadám
Krista vo svojom živote, vo svojej službe, hľadám ho vždy a všade?
Aj vo svojom veku a napriek chorobe, mal aktívny
podiel na formácii a vyučovaní novicov, vždy poslúžil svojimi
vedomosťami a v čase, keď iní ľudia sú skôr zameraní na svoju bolesť,
on sa pustil do písania knižky „Smiať sa zakázané?“ Táto statočnosť
bola obdivuhodná a príkladná. A mne nedá, aby som na tomto mieste
uviedol (ako duchovný závet pátra Fidéla) časť zo slova na záver,
ktorým sa táto knižka končí:
„ ... smiech má priaznivý účinok aj na zdravie
človeka, len sa nesmie predávkovať. Treba ho užívať ako osviežujúce
vitamínové tabletky ... Životná múdrosť je v tom: prijímať život, taký
aký je, prijať z ruky Božej dobré i zlé ... amputácia pravej nohy 14.
augusta 2002 hlboko zasiahla do môjho života. Svet sa mi zúžil na celu
v trnavskom kláštore. Odkázaný som na invalidný vozík a na celodennú
opateru. Vďaka Bohu, že táto opatera je skutočne bratská, ochotná a
láskavá ... strata mobility mi neodobrala chuť robiť pri stole. Tak sa
... zrodili dve knižočky: Latinsko-slovenské
Pel-Mel, zábavný výlet do sveta latinčiny (a) táto anekdotáreň. V tejto
situácii som objavil nádhernú báseň v Rúfusovej zbierke Čakanka pod
nadpisom „Tie rozlúčky“. Plne odzrkadľuje atmosféru vzniku knižočky:
Osamievame tu,
ak sme dlho žili.
Stále viac odchodí
tých, čo nám boli milí.
Knižku napíšeš –
v každej rekviem.
Koľkých som prežil už
a koľkých prežijem?
Byť – to je strácať to,
čo si mal zálohom.
Vrátiac pôžičku
sám ostať pred Bohom.
Tie rozlúčky bývajú obyčajne so slzami v očiach.
Stretnutia medzi živými majú byť s úsmevom ... úsmev je prvé priateľské
gesto voči blížnemu. Nešetrime tými gestami, robme si radosť v malom,
aby sme dosiahli aj trvalú radosť v spoločenstve svätých ...“
Aj z tohto, ako aj z kázne provinciála, možno
vycítiť platnosť slov otca arcibiskupa, že v osobe pátra Fidéla mala
františkánska rehoľa na Slovensku osobnosť. Pohrebné obrady potom
pokračovali v jeho rodnej obci, vo Vištuku. Sem prišiel aj P. Ulrich z
Rakúska, s naším bratom Patrikom. Prítomní boli aj ďalší naši bratia,
príbuzní a miestni veriaci. Svätú omšu a obrad uloženia telesných
pozostatkov do hrobu viedol otec biskup Dominik Tóth.
Niektoré kondolencie, ktoré prišli e-mailom
A.R.P. Provinzial,
Lieber Bruder Stefan,
Die Todesnachricht von P. Fidelis hat mich in Rom erreicht. Ich moechte meinen Mitleid mit Dir und mit der Provinz aussprechen.
Ich weiss, dass P. Fidelis in der letzten Zeit seines Lebens viele
Einschraenkungen seiner menschlichen Fahigkeiten erleiden musste. Aber
Leute, die wir gerne haben, bedeuten uns viel unabhangig davon, wieviel
sie leisten koennen. So ist ihr Tod immer unzeitig.
P. Fidelis hat einen Teil der Geschichte der Provinz in sich getragen.
Es muss ihm eine Zufriedenheit bereitet haben, dass er noch anschauen,
sogar mitgestalten konnte, wie die Provinz ein neues Leben anfaengt.
Dies war fur mich in Trnava klar geworden.
Fur Euch muss dies eine grosse Verlust sein. Es war ja schon auch
bisher klar, dass die Verantwortung die junge Mitbrueder tragen mussen.
Aber es passierte immer unter den Augen des alteren Mitbruders. Jetzt
begleiten diese Augen das Leben der Provinz nicht mehr - aber wir
glauben: um so mehr von oben her.
Der Friede des Herrn moege ihm empfangen und Euere Herzen trosten:
Dein Bruder
fr. Jakab Varnai
--------------------------------------------------
Lieber Stefan!
Danke für info aus P. Fidel!
Requiescat in pace!
P. Gergely
---------------------------------------------------
+!
Ďakujeme za oznam o smrti P. Fidela, ktorý ste nám poslali. Osobne sme
ho poznali. Týmto vyjadrujeme svoju spoluúčasť na Vašom smútku, no
najmä na Vašej nádeji, že P. Fidel je už navždy s Pánom. To je dôvod,
aby sme sa navzájom potešovali.
S pozdravom za celu komunitu SJ v Prešove P. Šuppa SJ
---------------------------------------------------
Milovaní bratia,
nasledovníci miláčika Pána nášho Ježiša Krista sv Františka, a v službe
Jemu postavený brat provinciál, s hlbokým zármutkom som prijal správu o
smrti pátra Fidelisa Jurčoviča, Pán Boh mi doprial tu česť sa s nim
viackrát stretnúť a byt s nim v plnom duchovnom spojení. On, hlboko, vo
sv. Františkovej pokore miloval svojho Spasiteľa, teraz však mu Boh
Otec, doprial stretnúť sa s Nim, so svojim Synom. Smútime, ale sa
radujeme.
Večnosťou brata Fidelisa je cela veľká rodina sv. Františka obohatená, aj keď my, i ja nehodný, smútime za jeho odchodom.
Pokoj Vám všetkým,
Rev. Ladislav Peter Kozák
---------------------------------------------------
Milý P. minister provinciál, milí Menší bratia!
Aj keď smrť patrí k životu, s pohnutím sme vzali na vedomie, že sa náš
Pán rozpomenul na P. Fidela Jurčoviča a milostivo si ho povolal k sebe.
Prajem Vám úprimnú sústrasť aj v mene mojich najbližších spolusestrier
v bratislavskej komunite. Dotkla sa nás aj správa o úmrtí Brata Víta
OFM v Kazachstane. Nech Vás Pán poteší a obdarí vernosťou v Jeho službe
a svätými povolaniami.
V Kristovi
Sr. Dominika Dufferová OSU
------------------------------------------------------
Gratias pro informatione de die obitus P. Fidelis. Hodie enumeratus est
com angelis at aliis nostris fratribus. Informavi omnibus qui eum
cognoscunt. Seconjungo cum membris provinciae in precibus et missis.
Richard Portašik OFM
------------------------------------------------------
Pax et bonum!
Na svoju domácu adresu som dostal Vaše oznámenie o smrti P. Fidéla.
Ďakujem za Vašu ochotu. Nevedel som o tom. Budem na neho myslieť.
Poznali sme sa.
So želaním pekného dňa
Milan Hajdin